Problém LETISKA PIEŠŤANY sa zužuje na potrebu rýchleho „kešu“ inak …

 

Kritická situácia na piešťanskom letisku evidentne pokračuje a neveští nič dobré. Aktuálny finančný stav letiska je, že peniaze budú stačiť iba na pokrytie prevádzkových nákladov do konca februára. Tento stav je napriek tomu, že sa v decembri z úst komunálnych politikov ospevoval úspech, že letisko dostane finančnú injekciu od štátu vo výške 160 000,- eur. Aj tento dočasný úspech vyprcháva a peniaze sa rozkotúľali skôr, ako sme sa stihli poriadne zobudiť zo sviatkov, prázdnin a iných príjemných vecí. Žijeme totiž v čase a priestore a zákony matematiky nás dobiehajú bez štipky emócie. Medzičasom opustil vedenie mesta jeden z bojovníkov za letisko, ktorý sa o niečo pokúsil ale asi pochopil, že toto je tvrdší oriešok.

Je treba prestať uvažovať o letisku s platonickej perspektívy a vychádzať z minulosti. Čo bolo to je už žiaľ za nami a prítomnosť v podobe trhových princípov nás aktuálne dobehla. Lietanie z Piešťan do Prahy a všelikde inde je za nami. Treba uznať, že sú to pekné spomienky a ešte krajšia predstava, že by sa to vrátilo. Vďaka seniorom sme si spomenuli na úspešnú minulosť letiska ale riešenie to neprinieslo. Trošku nostalgie určite. Teraz sa ale nemôžeme pohybovať v oblasti predstáv ale reálnych skutkov. Žiaľ prišli dni, ktoré majú byť naplnené riešeniami aj v problematike topiaceho sa letiska. Romantika pomaly utícha. Taktizovanie a posielanie listov medzi mestom Piešťany a Trnavským samosprávnym krajom odsúvalo riešenie problému iba smerom do budúcnosti ale tá je teraz tu. Témy pre tieto listy sa vyčerpávajú a zužujú sa na racionálnu otázku potreby kešových peňazí, ktoré treba rýchlo naliať do letiska. Aj to totiž žije iba z peňazí a nie z pekných spomienok. Musí platiť účty za elektrinu, aby ho nevypli ale aj úver, aby mu veritelia nesiahli na časť majetku. Dodávateľ elektriny už avizuje, že keď nebude mať zaplatené, tak preruší svoje dodávky a to je začiatok konca. Niekedy je totiž chybou dlho politicky taktizovať lebo sa iba naťahuje čas, problém sa nerieši a príde čas už iba na radikálne a bolestivé riešenia. Predlžovanie choroby a jej neliečenie ju robí iba horšou a niekedy až nevyliečiteľnou. Toto je presne prípad letiska Piešťany. Diagnózy tohto pacienta boli známe niekoľko rokov dozadu a hry na ich riešenie sa začali až minulý rok. Ozdravný plán je „v pláne“ na máj tohto roka ale témou dňa je, ako tento pacient prežije do tohto termínu. Už vôbec neuvažujeme o tom, čo bude po tomto termíne. Tance okolo letiska sa začali až vtedy, keď sa diagnóza finančných suchôt už nedala nevidieť. Z akých dôvodov sa prvé ale aj ďalšie príznaky tejto ekonomickej choroby ignorovali je otázka pre našich politikov. Objektívne je ale možné tvrdiť to, že žiaden účastník problému si na toto sústo len tak netrúfa. Preto odvracia pohľad na inú stranu. Jedna strana hovorí, že už dala do letiska dosť, zástupca štátu tvrdí aby problém principiálne vyriešili dvaja akcionári. Štát ako akcionár je skôr v úlohe pozorovateľa, ktorý letisko v Piešťanoch nutne nepotrebuje. Mesto Piešťany zase hovorí, že za chyby môže TTSK a predstavenstvo. „Zapeklitá“ situácia. Ťažko odhadnúť, kto je v tomto predstavení kladnou postavou a kto zápornou. Koncom roka 2016 sa do deja zaplietli seniori, ktorí do témy priniesli závan nostalgie a pekných spomienok, ktoré by mali byť asi dôvodom letisko ponechať ale spomienky akosi nezaplatili dlhy a ani ich nezaplatia. Problém sa teda aj vďaka seniorom preplazil cez rok 2016 a riešenie zatiaľ nikde. Jediným svetlom v tunely sa javia rokovania vedenia letiska s potencionálnymi investormi. Výsledok zatiaľ nevieme ale reálne by mohli byť koncom mája.

Ak by sme mali trošku zhodnotiť najvýznamnejších účastníkov tohto problému, tak Tibor Mikuš je tvrdý pragmatik a primátor Miloš Tamajka zatiaľ úspešne vracia loptu s problémom letiska do Trnavy a to bez dlhého žonglovania. Problém ale je, že lopta sa asi čoskoro objaví v Piešťanoch a bude mať taký objem, že ju ani vedenie mesta spolu s úradníkmi a poslancami nebudú vládať odkopnúť Mikušovi naspäť. Bublina s názvom Letisko Piešťany sa totiž stále nafukuje a zväčšuje s prispením všetkých zainteresovaných strán a naberá na objeme. Čoskoro môže vybuchnúť ale s logickými dôsledkami. Aj letisko má asi svoju karmu, ktorá v tomto čase dostáva určité kontúry.

Téma letiska dostala za posledný pol rok tak na frak, že už aj fakty pri nej prestávajú byť dôležité. Začínajú byť totiž nestráviteľné. Sumu potrebnú na život letiska do konca mája si dnes nechce nikto ani len vizualizovať a nie, že ešte zaplatiť. V apríli okrem bežných výdavkov, ktoré sú približne 50 000,- eur mesačne bude letisko potrebovať aj finančnú čiastku na úhradu poslednej splátky úveru Prima banke vo výške okolo 200 000,- eur. Všetci tušia, že letisko sa čoskoro nebude vedieť finančne nadýchnuť a bude treba plán, aby do tejto bubliny niekto nepichol. Nepraskol ju skôr, ako všetci očakávajú a nerozletela sa na márne kúsky. To by si asi niektorí účastníci vydýchli a aspoň by pomenovali vinníka. Všetko zatiaľ naznačuje tomu, že vedenie Piešťan túto hru odmieta hrať, čo problém ani náznakom nerieši. Čierneho Petra má v rukách prevažne TTSK a Piešťany túto taktiku zatiaľ realizujú bravúrne. Odkopávajú všetky lopty týkajúce sa letiska zo svojej polovice ihriska niekedy až bez rozmyslu ako, keby vedeli, že gól nie sú schopné dať a stačí hrať na to, aby ho nedostali. Lopta je teda úspešne v Trnave a pokiaľ je tam, tak je „fajn“. V Piešťanoch je taká obyčaj, že sa stačí tváriť, že problém neexistuje a verejnosť si zvykne alebo úplne zabudne. Ak ale médiá ukážu na problém, ktorý nechcú politici vidieť, tak za tým vidia nejaký nečistý záujem alebo iné dôvody. Problém letiska sa ale čoskoro prihlási, zaklope na piešťanské dvere ale už asi s patričnou razanciou. Potom už ale nebudú stačiť transparenty a tlačové besedy. Tie peniaze nevygenerujú ale splodia iba väčšiu nevraživosť medzi akcionármi. Tí si potom logicky nehľadajú rokovací stôl na riešenie a radšej by už nikdy nedýchali spoločný vzduch v jednej miestnosti. Zamestnanci letiska spolu s obyvateľmi Piešťan zatiaľ nervózne škrípu zubami a pozorujú toto predstavenie hodné skôr do Domu Umenia.